O tom, čo sa (ne-)dá

Vždy je to asi tak, že keď čas máš, tak robíš kadečo bezvýznamné alebo aj nič. Keď sa zrazu tvoj čas delí medzi rodinu, domácnosť a nebodaj aj prácu, prenasleduje ťa, čomu všetkému by si sa chcela venovať. Ja to tak mám. A mám aj v záľube mrngať, čo všetko sa nedá, lebo nemám kedy. A vieš čo? Dá sa.

Každopádne rada si zaspomínam, ako som v čase p.d. (pred deťmi) cez víkend vstala, až keď mi išiel prasknúť mechúr, prípadne sa hlad už nedal vydržať. Bývalo to okolo obeda, dala som si rýchlu kávu, obliekla sa a išla niekam jesť, prípadne objednala pizzu.

Neporiadok vlastne ani nebol, lebo ho nemal kto spraviť. Jediná starosť bola oprať a z času na čas povysávať. Keď si to porovnám s tým, čo všetko robím teraz, pripadá mi, že som sa len váľala a hnevám sa sama na seba, čomu všetkému som sa mohla venovať. Ale zato videla som niekoľko sérií seriálov a nezmyselných reality show. Chodila som na disku 3x týždenne a poznala shopping centrá aj poslepiačky.

Odkedy mám deti mám väčšie nároky. Mať čistú kuchyňu, prichystať zdravé raňajky vo forme nastajlovanej ovsenej kašena stole kávu, prípadne kváskové lievance upečené ešte ráno.

V pohároch mať vyžmýkaný čerstvý pomaranč, lesklú podlahu tak, že sa z nej dá jesť a vonku voňavé vyprané prádlo.

Plán je: vstať o piatej, 10 minút meditovať, dať si pozdrav slnka, vypiť prvú kávu, prečítať dennú tlač, pozrieť maily. (Ostatní spia.) Uvariť sypaný čaj na príjemnú náladu a s východom slnka si ísť zabehať po okolí.

Realita je mierne odlišná. V noci kojím, prípadne som hodinu, možno dve hore kvôli rastúcim stoličkám alebo boľavému brušku. Nastavených mám 5 budíkov, aby som nezaspala do škôlky. Reálne vstanem 7:15 a rovno idem budiť našu „Elzu“ alebo „Annu“ alebo, aké má práve meno, do škôlky. Včera zaspala o desiatej, aj keď bola od ôsmej v posteli. S posunom času sa zaspávanie posunulo tiež. Na jedenástu.

Odnesiem ju do kuchyne, keďže odmieta vstať a ísť sama. Teraz by mala prísť na rad tá ovsená kaša. V skutočnosti prichádza jogurt z chladničky a džús z krabice. Celú dobu dúfam, že sa nezobudí Noli a nerozbije mi tento kvalitný systém.

Podlahu pozametám, nech si neprepichneme nohu omrvinkou z minulého týždňa a fľaky sa snažím ignorovať, lebo veď bude ešte obed a je nezmysel to riešiť. Meditáciu vynechávam, slnko pozdravím mávnutím rukou z okna. Hneď aj zistím, ako je vonku. Rozcvička je teda vo forme prenosu a obliekania polospiaceho potomka. Rozbitá ako šnicla nás nakladám do auta a ideme do škôlky.

Keď sa vrátim, dám si druhú kávu, dám prať, ešte sa mi nestalo, že by nebolo čo prať. Ak totiž neperiem, tak vešiam, keď nevešiam, skladám a takto stále dokola. Dnes napríklad nosím, ale večer budem skladať.

Cez deň zbieram rozhádzané hračky, triedim veci na ich miesto a zohnem sa asi tak 489 krát za hodinu a dom vyzerá stále rovnako. Ak máš dve deti do 4 rokov, muž ti robí z domu a máš doma poriadok, napíš mi prosím ťa tuto dole pod článok svoje tajomstvo. Ako to robíš?!

Ale aby som sa vrátila na začiatok. Ako sa dajú robiť veci, po ktorých ti srdce piští, aj keď to vyzerá, že nemáš kedy. Zamyslela som sa, koľko zbytočných činností cez deň spravím. 40x utrieť stôl, skontrolovať maily (newslettre), odpísať na whatsapp, pozrieť FB, pozrieť letáky, odpísať na messanger, pozrieť Instagram, pozametať, opäť skontrolovať newslettre. Vieš, kam mierim, všakže.

Keď som si toto všetko zrátala, ušlo mi kopu času, ktorý som mohla venovať duchaplnejšej činnosti. Začala som teda eliminovať. Pekne postupne a dopadlo to tak, že píšem takýto článok, lebo som nešla vybrať práčku. Ani riad som neumyla. Všetko ma počká. Ak nemáš takú činnosť, ktorá ťa baví, tak si aspoň môžeš pokojne vyložiť nohy a užívať si teplú kávu. Hlavne sa neobzeraj a nedaj sa vyrušiť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Related Posts

Šup šup hore